pohlady

„Bože, to je zima“ preblesklo mu hlavou, „počkať, nie je to voda? Panebože ja sa utopím!“ Zbesilo začal máchať rukami okolo seba, dochádzal mu dych a išlo mu roztrhnúť pľúca. Prinútil sa otvoriť oči, niekto nad hladinou sa k nemu približoval.“No tak rýchlo ma vytiahnite!“V tom sa jeho prianie splnilo. Nikto ho však nevytiahol, voda (alebo čo to vlastne bolo) sa vyliala a on s čľapnutím pristál v mláčke v osvetlenej, na prvý pohľad však studenej miestnosti. Zrak sa mu rozostroval.“Rýchlo, strácame ho!“ len nejasne počul kričať tích ľudí a už vôbec si neuvedomoval, že reč je o ňom. Dobehli k nemu a nasadili mu na tvár masku s kyslíkom. Tma, ticho, koniec.

O 26 hodín neskôr

Pip, pip, pip, pip……….“Do riti buď ticho! Chcem spať“ preblesklo mu hlavou. „Tak moment toto nie je môj budík“ pomaly otvoril oči. Ostré svetlo ho pichalo v očiach, no aj tak sa snažil rozpoznať okolie. Márne, furt videl iba bielo. „Myslím, že sa preberá“ povedal niečí hlas. Znel veľmi ďaleko, takmer ako z jaskyne. Zrak si pomaly začínal privykať na ostré svetlo. ´Umrel som v tej vode?´ „Všetky životné funkcie sa zdajú byť v poriadku, počujete ma?“ hlasy začínali znieť ostrejšie. Jediné načo sa zmohol boli len divné neartikulované zvuky. “ Doktor, možno utrpel nejakú poruchu reči.“ „Nie, to si nemyslím, skôr je to ešte pretrvávajúci šok“ hlas toho Doktora znel veľmi hrubo, no už neznel ako z veľkej diaľky. „Ja som umrel?“ prvá veta na ktorú sa zmohol. Už videl aj farby a tvary. “ Nie, ešte nie, ale mal ste šťastie človeče. Toto je nemocnica.“

To be continued……………snaď.