pohlady

Ráno vstal neskôr ako zvyčajne. Raňajky už mal nachystané. Mal totižto nastaveného robota na 7 ráno ale dnes si prispal. Naraňajkoval sa ako vždy. A potom už iba nedočkavo čakal na pána Mrkvičku. Asi o polhodinu zazvonil zvonček u dverí. Kornel sa zdvihol a šiel otvoriť. Ako očakával stál v nich pán Mrkvička. „Dúfam že ste sa už rozhodol“ povedal vážnym tónom pán Mrkvička. „Áno“ odpovedal stručne Kornel. Nastúpili do auta a ako minule cesta prebehla za úplného ticha. Prišli do guvernérovej rezidenecie ako včera. Hore bola sekretárka. No dnes už nemusel čakať na chodbe. „Ste očakávaný“ povedala sekretárka a otvorila mu dvere. Vo vnútri boli tí istý ľudia ako včera. Dokonca aj na tých istých miestach a v tom istom oblečení. Kornel mal pocit že od včera vôbec neodišli.  „Dobrý deň.“ Pozdravil guvernér tak rovnako ako včera.  „Dobrý deň, pán guvernér“ odzdravil Kornel a rozhliadol sa po ostatných v miestnosti.  „Prejdime hneď k veci“ povedal generál. Guvernér si toho opäť nevšímal. „Takže ako ste sa rozhodli?“ spýtal sa guvernér. „Myslím, že to prímam“ povedal Kornel a snažil sa nepozerať guvernérovi do očí. „No, vidíte ja som vedel že to príjmete“ povedal víťazoslávne generál. „Už viete čo na to budete potrebovať?“ spýtal sa guvernér. „Ešte nie“ odpovedel Kornel. „Tak keď si to rozmyslíte dajte nám vedieť, sekretárka vám dá číslo na ktoré môžete zavolať až budete vedieť čo budete potrebovať“ povedal a zavolal na sekretárku ktorá mu priniesla papiere. „Takže keď budete vedieť tak nám zavolajte a my vám to pošleme.“ vstal a podal mu papier. Kornel poďakoval a odišiel. Keď prišiel domov nemárnil čas a dal sa do rozmýšľania. Už asi tušil ako to urobí ale vedel že to nebude ľahké. Zavolal na číslo ktoré mu dal guvernér a nadiktoval všetky veci o ktorých si myslel že ich bude potrebovať. Veci priviezli do dvoch hodín. Ihneď sa pustil do stavania. Najprv začal rozmýšľať o tom čo ho vlastne dopraví do budúcnosti. Došlo mu že bude musieť vytvoriť takú malú červiu dieru. Vedel že to bude ťažké, veď len pred pár rokmi sa podarilo vedcom v Nasa vytvoriť umelú čiernu dieru so skutočnou silou aj rozmermi. Ale aj tak to strhlo dovnútra celý Houston, aspoň nemusia objasňovať záhadu Apolla 20 ktorá sa ešte stále neobjasnila. Nechal to tak a začal rozmýšľať nad tou červiou dierou. Myslel si že najlepšia možnosť bude Einsteinov-Rosenov most. Potreboval zakriviť časopriestor. Ale nevedel ako toho dosiahnuť. Išiel do internetovej knižnice kde by o tom mohol niečo nájsť. Našiel veľmi starú publikáciu od Kipa Thorneho. Ale nenašiel tam ako to všetko zostrojiť. Zistil akurát že by sa to teoreticky dalo spraviť. „Teoreticky áno, ktovie aké to bude v praxi“ pomyslel si Kornel. Našiel tam však aj to aké komplikácie ho čakajú. Červie diery sa totižto neustále trhajú a je potreba ich vystužiť nejakým extra pevným materiálom, ale v knihe už neuvádzajú aký sa na to má použiť. Kornel sa ani nečudoval veď to písali skoro pred dvomi storočiami. Kebyže sa zachová ešte nejaký originál bol by uložený v múzeu. Ale fakty uvedené v tejto knihe sa dali použiť až teraz. Keď sa vrátil bola už tma a bol unavený. Ľahol si a zaspal. Zobudil sa nad ránom. Dal si raňajky a sadol si za laptop. Začal písať svoju teóriu o tom ako ten stroj zostrojí. „ Keď budem neúspešný, aspoň môžem vydať knihu“ pomyslel si Kornel a uškrnul sa. No stále nevedel aké vlákna na to použije. Vedel že v prírode je takých vlákien veľa ako napríklad pavučina alebo vlákna konope. No nič z toho nebolo použiteľné pre jeho pokus. Vedel že raz počul o nejakých vláknach zo zliatin niklu ktoré boli odolné aj voči žiaru. To by sa mu mohlo hodiť pretože nevedel akú teplotu má vnútro červej diery. Ale nevedel o tých vláknach zhruba nič, vedel akurát že boli vyrobené ešte v minulom storočí a ani nevedel či sa vôbec ujali pretože o nich už dlho nepočul. Nakoniec to zavrhol pretože nevedel nič o ich účinnosti. Musel proste dúfať že tou dierou preletí skôr než sa roztrhne. Kornel takmer celú noc nespal. Bol nervózny z toho zajtrajška. Neustále myslel na všetko čo by sa mohlo pokaziť. Rozmýšlal či si to nemá ísť všetko prekontrolovať. Blbosť. Nemal ako. Bude musieť počkať do zajtrajška. Ráno vstával s nepríjemným pocitom. Ale bol pevne rozhodnutý. Nesmie sa nechať odradiť. Keby že teraz nezúri vojna. Určite by zavolal guvernérovi a oznámil mu že končí. Lenže teraz vojna bola a on bol jediný kto ju môže zastaviť. Povedal si že sa ešte naje než zavolá na to číslo a oznámi že je hotový sa ešte naraňajkuje. Pomaly si sadol za stôl. Bol hrozne unavený. Celú noc nemohol od nervozity zaspať. Dúfal že od toho nedostatku spánku niečo nepokazí a taktiež dúfal že to niesu jeho posledné raňajky. Dopil džus, postavil sa a pobral sa k telefónu. Sadol si na gauč. „U tohto sa radšej posadím“ pomyslel si sám pre seba. Povedal nahlas číslo a telefón ho vytočil.