pohlady

Hlboký nádych. Vychutnávam z plných pľúc čerstvý ranný vzduch. Teda vlastne rád by som. Muselo to byť úžasné, keď ste pred niekoľkými rokmi vyšli na strechu hneď z rána a nadýchli ste sa toho čerstvého vzduchu, až vás rezalo v pľúcach. Keď vám vietor rozhrabol vlasy a odfúkol noviny zo stola. Teraz, ha, čo cítite teraz? Iba nejaké umelé svinstvo, ktoré tam primiešali, aby ste dýchať vôbec mohli. Ešte než som sa narodil, vláda schvália projekt pomoci našej milovanej matičke Zemi. Bola tak zamorená smogom, že slnko takmer nebolo vidno a hrozila nukleárna zima. Tak sa naše „najchytrejšie“ mozočky dohodli, že oslovia renomovaných vedcov, dajú nehoráznu sumu peňazí a nech vymyslia čo s tým, veď peniaze všetko vyriešia, tak prečo by nám nepomohli aj teraz. Pár chytrákov zhrablo prachy a povedalo im, že stačí do ovzdušia vypustiť axylrinát, plyn ktorý smog zneutralizuje. A tak sa s tým začalo. Než som prišiel na svet, niečo ako prirodzená atmosféra neexistovalo. Bol už axylrinát, ktorý bol síce bez pachu, ale som si istý, že vzduch musel voňať. Poznám už iba z opisov v starých knihách, ktorých je tiež už len veľmi málo. Veď všetko toto moderné zabilo poetičnosť sveta. Poetičnosť? Existuje vôbec také slov?! A viete čo? Je mi to jedno! Od mala som vídaval v telke strýkov s okuliarami, ako hovoria, že vymysleli niečo nové, čo zlepší tento svet. Takže dnes dokopy už ani nie je čo robiť. Chcete cestovať? Stačí si nasadiť okuliare zadať destináciu a stojíte na vrchole Everestu. Či by ste radšej videli kus z histórie? Čo takto rímske Koloseum? Dokonca sa vám tam pred očami odohrá súboj gladiátorov na život a na smrť. Samozrejme virtuálny. Tak ako toto všetko, nemusíte hnúť prstom a ste tam. Ale podľa mňa bol omnoho lepší pocit keď ste po niekoľko dňovom výstupe stanuli na vrchole a mohli ste si z plných pľúc zakričať, mohli ste si povedať dokázal som to! Keď ste v Koloseu prechádzali tou studenou chodbou, mohli ste sa vcítiť do kože gladiátora, ktorý uvažoval nad tým či zabiť, alebo byť zabitý. Ale teraz? Tlstý chlap v upotenom nátelníku sedí v kresle a rozkrikuje sa na gladiátora nech nie je srab. Veď tento svet je k ničomu! Uf, to je výška. Zo spodu tá budova nevypadala taká vysoká. Je tam celkom hustá premávka. Ale aj tak je to najideálnejšie miesto. Už sa iba postaviť na kraj a…. Tá zem sa približuje celkom rýchlo. Konečne cítim aspoň nejaký vánok i keď zapácha tým chemickým svinstvom. Už skoro môžem čítať ŠPZ-etky áut. Myslel som, že ten pád bude rýchlejší, tak zbohom. Zbohom ty naničhodný svet prečo len si neostal taký ako v historických románoch? Keď česť ešte niečo znamenala a príroda bola múzou mnohých umelcov? Tak zbohom! “ Hej! Vypadnite odtiaľto!“ Čo? No super ďalší chytrý patent dnešného sveta, nejaká „záhadná sila“ ma zastaví dva metre nad zemou. Technika nám vládne už natoľko, že vám nedovolí od nej akokoľvek uniknúť. A to je to najhoršie.