Išiel som sa prejsť
perejami div(n)okej rieky
v márnej nádeji, že príde dážď.
Ale on neprišiel.
A tak so znamením
idiota na čele,
sa vraciam medzi tie bezútešné tehly.
Do toho prázdna,
prázdna ako v (mojom) živote.
Kým vytrhneš mi srdce
a roztrháš/pošliapeš ho. (nehodiace sa prečiarkni)
Potom počkáš,
kým mi naspäť dorastie
ako pečeň Prométheovi,
a s úsmevom na perách to urobíš znova.
A povieš mi, že to je aj tak moja vina
a ja Ti po stý raz možno aj uverím
a možno som TI aj uveril
a možno je to pravda.