pohlady

„26.11.2222 práve vypukla 3.svetová vojna“ hlásali titulky internetových denníkov. A dôvod?? Amerika naviedla svoju strelu na Čínu. Tak to začalo a neskôr sa začali pridávať aj ostatné štáty vďaka rôznym väzbám a ktoré medzi sebou mali. Kornel sedel vo svojej pracovni a čítal túto správu z elektronického denníku. Pokrútil hlavou a usrkol si z kávy ktorú mu priviezol robot s podnosom ktorého pred nedávnom vynaliezol. Myslel si že to bude hit týchto Vianoc hlavne pre starších ľudí. Rozoslal svoj návrh už pár väčším firmám a už iba čakal kým sa mu nejaká z nich ozve.Ale keď teraz vypukla vojna nebol si istí či budú ľudia mať peniaze na jeho robota a na darčeky vôbec. V poslednej dobe moc vecí nevynašiel. Naposledy to bola kniha ktorá obsahovala celé dejiny ľudstva ale položili by ste ju do dlane, trik bol v tom že to bola v podstate malá obrazovka na ktorej sa len menil text podľa storočia ktoré ste si zvolili. Všetky peniaze ktoré mal minul za súčiastky do robota. Preto nelietal po vianočných nákupoch ako ostatný a aj tak ich nemal komu kúpiť žil sám a nemal žiadnu rodinu. On Vianoce skoro ani neoslavoval. V ten deň, ako ani po iné dni, nečakal návštevu. Ale aj tak počul ako sa vypínajú motory autoletu revolučnej novinky v oblasti dopravy a o chvíľu niekto zazvonil na zvonček pri dverách. Ako vstával a išiel otvoriť rozmýšľal že tento vynález sa už takmer po 6 storočí nezmenil a možno by si zaslúžil zmeniť. No nechal to tak a išiel otvoriť. Pomaly zostupoval po schodoch. Jeho dom bol starší a nemal takmer žiadne novinky ako iné domy. Steny mal takmer holé. Už dva roky plánoval že prikáže robotovi aby vymaľoval. V dnešnej dobe to bola už primitívna záležitosť ktorú by zvládlo aj malé dieťa, ale Kornel si na to nenašiel čas. Teda aspoň on to tak odvôvodňoval. Lenže za to skrýval iba svoju lenivosť. A možno to bolo aj tím že nemal rád zmeny. Žil pomerne sterotypním životom aj napriek tomu že každý tretí deň vymýšľal alebo konštruoval iné vynálezy. Ale aj tak väčšinou skončili hodené v kúte medzi ostatnými. Nikto o nich nemal záujem. Boli to zakaždým nejakí roboti, i keď nie úplne primitívny. A každý kto vlastnil výrobné závody nad slovom “robot“ ohŕňal nos. V dnešnej dobe zostrojí totižto primitívneho robota už každý. A výrobcov nezaujímalo že jeho roboti nie sú až takí primitívny. Občas sa stalo že sa niekto našiel kto od neho nejaký ten patent kúpil, ale nebolo ich zrovna moc. A keď ho už aj niekto kúpil Kornel väčšinu peňazí vrazil do vývoja ďalšieho robota. Ale jemu to vyhovovalo. Nechal rozmýšľanie o svojom zložito jednoduchom živote tak a radšej išiel otvoriť tie dvere. Vo dverách stál seriózne vypadajúci človek v drahom obleku. Bol menší ako Kornel, no aj tak v ňom budil rešpekt. Mohol mať niečo okolo tridsať rokov. „Dobrý deň pán Kornel. Dovoľte aby som sa vám predstavil volám sa Jozef Mrkvička a som zástupca guvernéra.“ Stisol pery a odmlčal sa ako keby čakal od Kornela nejakú reakciu, no ten nechápal o čo mu ide a tak mlčal. Keď pán Mrkvička videl že sa nedočká žiadnej reakcie tak pokračoval. „Guvernér vás prosí či by ste ho nemohli poctiť svojou návštevou.“ Kornel tým bol taký zaskočený že nevedel čo má povedať a tak iba prikývol a vyšiel von, ani si nezobral bundu.  Vonku už bol prvý sneh a všade kam ste dovideli bolo bielo. Ako dobre že zastavili to globálne otepľovanie. Ale vtedy to bolo naozaj za päť minút dvanásť. V atmosfére bola už taká diera že z Jadranského mora sa stal termálny prameň. No našťastie tam dali ochranné membrány no ani tie nevydržia večne a na viac sú v nich diery aby mohli prelietavať rakety. Susedov automatický odpratávač snehu jazdil pred domom a skoro vrazil do šoféra luxusného auta pána Mrkvičku. Kornel mu kívol hlavou na pozdrav. Sused mu odpovedal rovnako. Kornel ho v duchu ľutoval. Jeho dcéra pracovala ako diplomatka a teraz keď vypukla tá vojna nemôže prísť domov ani na Vianoce kvôli rôznym mierovím a spojeneckým jednaniam, ktoré aj tak k ničomu nevedú. Kornel nastúpil do autoletu za pánom Mrkvičkom. Keď toto bol iba zástupca guvernéra chcel by vidieť auto guvernéra. Luxusnejšie zariadené auto snáď v živote ani nevidel a asi už ani neuvidí. Vnútri bol červený koberec, čierne kožené sedadlá a plný minibar. Mrkvička akoby mu čítal myšlienky sa ho spýtal „nedali by ste si niečo?“ „Nie, ďakujem“ Kornel zo skromnosti odmietol. Tento krátky rozhovor bol jediný za celú cestu aj keď sa chcel Kornel opýtať na veľa vecí. Vytušil že bude lepšie počkať zo všetkými otázkami. Leteli asi štvrť hodiny. Kornel rozmýšľal prečo by sa s ním chcel guvernér stretnúť. Nepoznali sa a ani nebol najlepší vynálezca v krajine

Toto som našiel v počítači, tiež písané na ZŠ s tou prvou poviedkou. Sú toho iba dve strany, ale rád by som to dopísal. No najprv si to musím prečítať a osviežiť si pamäť a moje autorské zámery;D