pohlady

Bola noc a pršalo. Ax sa krčil v rohu úzkej uličky za popolnicou. Už dlho nepočul žiadny zvuk, tak sa opovážil vykuknúť spoza rohu. Furt tam stáli. Boli tri a zrejme ho hľadali. Musí to risknúť ináč nemá šancu. Rozbehol sa. Tri postele čo stáli na rohu si ho okamžite všimli a rozbehli sa za ním. Nemá šancu, odkedy nábytok oživol a začal terorizovať mesto ubehli už dva dni. Väčšina obyvateľstva utiekla z mesta, niektorých dostali a niektorý tak ako Ax ešte vzdorovali. No vypadalo to že Axov vzdor končí. Vbehol do slepej uličky. Stena bola moc vysoká, no aj tak sa po nej začal zúfalo škrabať. Dostali ho. Pomaly sa k nemu všetky tri postele približovali. Tak a je to tu. Koniec. Keď Ax otvoril oči ležal vo svojej posteli, ktorá sa ho ku podivu nesnažila zabiť a normálne stála na mieste. „To bol zase iba jeden z tích hrozných snov. Vážne by som mal prestať vyjedať v noci chladničku. Vstal z postele a pozrel von oknom na vežu kostola. „Ale nie!

Pred hodinou som mal byť v práci! Ten budík sa zase pokazil.“ Pozrel na neho a mal pravdu displej nesvietil. Keď sa pozrel bližšie, tak si všimol že okolo zástrčky  je hnedý fľak po ohni. Zapol televízor a išiel sa obliecť. Keď sa vrátil obrazovka bola zrnitá. „Toto snáď nie je možné, keď sa vrátim z práce musím sa na to pozrieť.“ Vyšiel z domu a zamkol za sebou. Raňajky si kúpi po ceste. No hneď ako vyšiel na ulicu, tak si všimol že niečo nie je v poriadku. Ľudia zmätene pobiehali a mrmlali si popod nos. Na trávniku u domu oproti stál hlúčik ľudí ktorý pozerali na nebo a so slovami “Čo to….?!“ ukazovali na nebo. Ax zdvihol hlavu a ostal zarazene pozerať na nebo. Nevedel sa rozhodnúť či je krásne alebo strašidelné. Nebo bolo zeleno šedé a veľmi rýchlo sa pohybovalo. Ax videl už veľa filmov o apokalypse, no takto si ju nepredstavoval. Keď konečne odtrhol hlavu od neba tak si všimol že na kraji ulice stojí veľa ľudí okolo jedného človeka, ktorý niečo horlivo vysvetľuje. Už z diaľky boli počuť útržky rozhovorov „tá trhlina v časopriestory zapríčinila……… vyradená technika“………… „Určite za to môže vláda!“……. „To ufóni, ja som vás pred nimi varoval a vtedy som bol cvok čo na to poviete teraz!“…….. „ A čo deti, čo naše deti…..“ Bolo vidieť že táto situácia veľmi silno pôsobila na psychiku ľudí. „Čo sa to tu deje!“ opýtal sa Ax a snažil sa nech to znie čo najkľudnejšie , no aj tak to znelo naštvane, ako naštvaná učiteľka vo škôlke. „Prosím vás, všetci sa ukľudnite a hneď vám to vysvetlím“ povedal muž silným ruským prízvukom. „Volám sa Vladimír Irtrojevič a pracujem v medzinárodnom ústave astrofyziky. Pred nedávnom sme zaznamenali magnetické výkyvy. Tie však nemohli ovplyvniť normálny život. Teda až do včera, kedy bol výkyv nenormálne silný. A domnievame sa že to bolo kvôli časopriestorovej trhline ktorá vznikla vo veľmi blízkom vesmíre.“„Takže ufóni!“ zakričal opäť ten istý muž. „Nie a prosím ukľudnite sa už. Domnievam sa že práve táto trhlina zapríčinila výpadok všetkej elektroniky. No podľa mňa je toto nič oproti tomu čo sa mohlo stať a asi aj stane.“ S vážnou tvárou sa nadýchol a chcel pokračovať vo svojom výklade, ktorému asi aj tak viac ako polovica z nich nerozumela, no prerušila ho hrozná rana. Všetci ucítil nával obrovského tepla. Druhá rana a opäť to teplo. Všetko čo v okolí dvadsiatich metrov horieť mohlo, horelo. Autá, domy,  dokonca aj niektoré trávniky. Na chvíľu to vypadalo ako by sa z tichého predmestia preniesli rovno do pekla. Nejaká žena začala vrieskať. Bolo až zarážajúce že sa nikomu z nich nič nestalo. Ozvala sa tretia rana. A hneď za ňou nepríjemné hvízdanie ako keď sa chystá meteorit veľkou rýchlosťou naraziť na Zem a rozbiť ju na kúsočky. Avšak toto nebol meteorit bol to niečo neidentifikovateľné, malé no aj tak to naháňalo hrôzu. Vladimír sa prikrčil za autom ktoré ešte nevzbĺklo. „Tak presne tohto som sa obával tá trhlina funguje ako brána do inej časti vesmíru ale možno do iného vesmíru či dimenzie z ktorej sú pravdepodobne tieto….“ vetu nestihol dokončiť pretože musel uskočiť ako sa na auto rútil jeden z  výstrelov. Ax ho tiež následoval a uskočil. Plavidlá postupne začali pristávať. A vôbec im nevadilo ak dosadli a zničili pritom auto, ktoré pred tým zničiť nestihli. Časť plášťu plavidiel sa začal zdvíhať a vystupovali z nich podivné tvory. Boli veľmi malí s veľmi ploskou hlavou. Celé ich telo bolo šedo-strieborné. Keby ich predtým nezasypali spŕškou výstrelov, pôsobili by milo až komicky, no nikomu do smiechu nebolo. Jeden z nich asi chcel prehovoriť. Z úst sa mu drali iba neprirodzené kakofonické zvuky. „Čo to má akože znamenať?“ povedal naštvane jeden z mužov ktorý predtým s nimi stál. Mimozemšťanov to asi tiež na štvalo, alebo možno len poriadne nerozumeli, no aj tak jeden z nich vystrelil. Muža nezasiahol, očividne to ani v pláne nemal, ale celý dom za ním zmizol. Zrejme tým iba chceli demonštrovať svoju silu. Ax ťažko preglgol a ďalej sledoval mimozemšťana aj keď nemal tušenie o čom rozpráva. Zrazu ten mimozemšťan ukázal rukou na Axa, ktorý vôbec nevedel o čo mu ide. Ostatní vyskočili z lodí a rozbehli sa k nemu. Zdrapili ho za ruky a nohy a začali ho obmotávať niečím čo pripomínalo látku. Ax sa už vôbec nemohol hýbať. Ozvala sa hrozná kovová rana až mu išlo hlavu roztrhnúť, ale keď doznel bol v poriadku. A zase druhá rana a za ňou tretia a štvrtá. Ax otvoril oči a opäť ležal vo svojej posteli. Nevedel či má byť  rád alebo sa báť. Pozrel von oknom a uvidel ako na veži odbíjajú desať hodín. Už zase mešká. Budík nesvietil. „A toto má byť zas čo? Zje ma obrovská bageta?“ Zapol televízor, no ten nešiel. „To snáď nie je možné!“ Vyšiel von na ulicu a pozrel sa na roh ulice, kde našťastie nestáli žiadny ľudia. Otočil sa a pozrel na dom. Uvidel anténu, ktorá iba tak visela zo strechy. „Hmm, takže preto nešiel televízor.“ Odišiel do práce s myšlienkou že už mu nič nehrozí. Teda aspoň on si myslel že už mu nič nehrozí.